3 veci, na ktoré by ste sa archeológov nemali pýtať

Autor: Lenka Tkáčová | 26.11.2017 o 14:56 | (upravené 28.11.2017 o 16:19) Karma článku: 11,60 | Prečítané:  4011x

Homo archeologicus. Pamiatkovým zákonom chránený druh, ktorého môžete stretnúť aj vo voľnej prírode. Ako sa k nemu správne chovať a ako ho skrotiť? Viac v článku. 

Chcem sa s vami porozprávať o vzácnom, (pamiatkovým) zákonom chránenom druhu, ktorým je Homo archeologicus. Áno, usmievate sa správne, človek archeologický.

Pre tých z vás, ktorí sa neusmievate, jedná sa o vysoko erudovaného príslušníka rodu Homo, ktorý zasvätil celý svoj život vede, nechty hline a čas poznávaniu toho, prečo tu sme a odkiaľ sme prišli . Možno ste už niekedy natrafili na archeológa vo voľnej prírode, napríklad pri výskume nejakého hradiska alebo zrúcaniny hradu. Alebo nie? 

Pre tých z vás, ktorí ste ešte nemali tú česť, pokúsim sa vám rod Homo archeologicus priblížiť. Typické držanie tela je podrep, vďaka čomu človek archeologický získava svoje typické charakteristické sfarbenie dole na chrbáte od toho, ako sa mu v lete pri práci vyhŕňa tričko. Archeológovia na jednej lokalite sa môžu líšiť veľkosťou, dĺžkou srsti, ale predovšetkým stupňom zapálenia pre určitú epochu ľudských dejín (napríklad neolit alebo chalkolit). Hovorím tomu chronologický dimorfizmus. 

Vzácne si Homo archeologicus môžete spliesť s príbuzným druhom – človekom geologickým, pričom hlavným rozlišovacím znakom je intenzita záujmu o kamene (archeológa zaujímajú v podstate iba kamene, s ktorými sa dalo strieľať, krájať, škrabať, drásať alebo sekať. Geológa zaujímajú kamene obecne).  

Odchyt archeológa nie je nijak zvlášť náročný. Stačí nahlas a zreteľne vysloviť: „Toto bola podľa mňa určite pohanská svätyňa.“  Homo archeologicus sa v tejto situácii napriami do svojej plnej výšky, prejaví sa hlbokým namosúreným vrčaním a bude nasledovať trištvrtehodinový výklad o tom, že nie všetko je pohanský rituál len preto, že to tak trochu pripomína Hru o tróny.

Tak a teraz späť k problému, na ktorý vás chcem upozorniť.

Rada by som s vami prebrala 3 VECI, NA KTORÉ BY STE SA ARCHEOLÓGOV NEMALI PÝTAŤ. Verte mi, je to vo vašom i našom najlepšom záujme. Homo archeologicus je síce tvor mierumilovný - povedzme, že sme skôr zberači než lovci. Ale tri nižšie uvedené otázky nás dokážu veľmi rozzúriť a rozzúrený archeológ je pomerne nebezpečný (pamätajte, že máme vždy po ruke lopatu).

  • Za prvé: Nepýtajte sa, čo je najviac cool vec, ktorú sme kedy vyhrabali

Vážne. Archeológom nevadí porozprávať sa s vami o tom, na čom práve pracujeme (že práve odkrývame fascinujúci nedatovaný objekt 19-F a vyzerá to, že sa pod ním nachádzajú zbytky... no to snáď nie je možné, ešte staršieho fascinujúceho objektu 20-D). Dôležité však je, že nerobíme svoju prácu preto, aby sme našli nejaký artefakt.

Artefakty samotné pre nás ani nemajú takú cenu, ako by sa zdalo, aj keď sa na ne v múzeu pekne pozerá. Omnoho viac informácií nám prezradí kontext, v ktorom sa artefakt nájde.

Dám vám príklad. Odvážny pán Kudrna z Horného Medzeva nám na ústav prinesie venušu, ktorú našiel pri popoludňajšej prechádzke do krčmičky na jedno malé. Venuška je krásna, zachovaná, veľmi, veľmi stará a... je nám tak na dve veci. Lebo nevieme, kde ju našiel. Je to nahá a nemá bezdomovkyňa. Pána Kudrnu pokárame, prešacujeme, či nemá detektor a nechodí nám na polia vyhrabávať groše a pošleme ho k manželke, ktorú určite zaujme jeho alibi, že neprišiel domov, lebo ohmatkával vnady príslušníčky mladopaleolitického mobiliára. 

Opačný prípad: Na lokalite nájdeme v mužskom hrobe umiestnenú typicky ženskú výbavu: kostené koráliky. Iste, koráliky nie sú až tak zaujímavé ako venuška, ani tak vzácne. Ale ten kontext, to je to, čo vzbudzuje našu zvedavosť a podnecuje ďalší výskum. Našli sme prvého metrosexuála? Bol to dar manželky? Milenky? Darček starej mame, ktorý jej pán Neznámy nestihol odovzdať? 

Rovnako nás zaujímajú aj iné veci, pri ktorých verejnosť otvorene zíva. Napríklad mikroskopické zvyšky obilia alebo popola, odpadné jamy, pozostatky architektúry alebo napríklad to, že sme na lokalite niečo NEnašli (ak nám napríklad na lokalite chýba určité štádium výroby kamenných nástrojov, pomocou až detektívnej práce dokážeme prísť na to, že sa napríklad polotovar predával do inej oblasti a natrafili sme tým na výmenný obchod). 

Takže artefakty: Sú super, ale samé o sebe archeológa až tak nevzrušia. 

  • Za druhé: Nerobte si srandu z toho, že hľadáme zlato alebo dinosaure

Áno, prvýkrát sa nad vašim žartíkom zasmejeme. Aj druhýkrát. Ale milióntykrát to prestáva byť zábava. Možno sa to kvôli populárnym a dobrodružným filmom a počítačovým hrám nezdá, ale my archeológovia sme v prvom rade vedci.

Venujeme sa serióznemu, dlhodobému a áno, niekedy stereotypnému a totálne nekinematografickému výskumu. Nie sme však: architekti (to si napríklad myslí moja babka, že navrhujem tie mrakodrapy) a ani paleontológovia. Verte mi, keby som na ktorejkoľvek lokalite našla dinosaura, vedela by som jedno: že som sa prekopala príliš hlboko a zničila to, čo ma zaujíma. 

A nájsť zlato, to poteší, ale väčšinou sa to v praxi nestáva. Ako som už vravela, väčšiu hodnotu pre mňa by malo pidi zrnko obilia, ktoré mi prezradí o tom, ako si ľudia na určitej lokalite pripravovali jedlo, či už dokázali domestikovať svoju úrodu alebo ako narábali s prírodnými zdrojmi. 

Veď viete, ako sa hovorí: Nie je všetko zlato, čo sa blyští, nie je všetko pivo, čo Kelt vyš.. :) 

  • Za tretie: Nepýtajte nás, aby sme sa prišli pozrieť k vám na dvor, pretože váš pes našiel kosť

Vážne, fakt sa mi to stáva. Na Slovensku (aj v Česku) máme neskutočné archeologické bohatstvo, ľudí naše krajiny priťahovali od počiatku vekov a ja verím, že keby som začala kopať vo vašej obývačke, tak stopercentne nájdem aspoň nejaký črep, praslen alebo úštep. Akurát by ste potom pár rokov nemali kde pozerať telku. 

Viete, ako nám archeológiu závidia napríklad americkí kolegovia? Raz som sa bavila s Američankou, ktorá sa skoro rozplakala, keď som jej ukázala knižku z antikvariátu z roku 1895. Držala ju v ruke ako svätú relikviu. Asi si myslela, že švabach sú hieroglyfy od mimozemšťanov. Ja by som pritom v práci o niečo tak nehorázne mladé ani nezakopla. Doslova.

Ale nebojte sa, aj keď je veľká šanca, že pod vašim domom nejaká tá archeológia je, veľmi pravdepodobne nebývate na staroslovanskom pohrebisku. A váš dom tak na 85 percent nie je prekliaty (už som nocovala vedľa staroslovanského pohrebiska, kde som sa celé dni doslova šprtala ľuďom v lebkách a som úplne... no, takmer v poriadku). A keby pod vašim dvorom naozaj bolo niečo zaujímavé... nuž, okj, tak nám teda zavolajte. Radi sa chopíme rýľov, vyskúmame, čo za bubáky to máte pod kredencom a povieme ten príbeh ďalej.

Ktovie, možno konečne zistíme, kam si Svätopluk odkladal prúty

Inak teda, aby som vás neodradila, jedinci z rodu Homo archeologicus sú obecne tvory veľmi krotké a nemusíte sa ich (väčšinou) báť. Našim najcharakteristickejším spoločným znakom je, že archeológiu milujeme do špiku kostí, a to nielen pre dobrodružstvo, ktoré láka asi všetkých. Študujeme ju preto, aby sme mohli rozprávať príbehy o ľuďoch, ktorí po sebe zanechali stopu tak, ako ju určite pre budúce generácie zanecháte i vy (dávajte preto dobrý pozor, čo dávate na Facebook, aby o tom náhodou jedného dňa nevyšiel článok "Exkluzívne: Ľudia z ranej doby plastovej nenosili gaťky!"). 

Hlavným poslaním rodu Homo archeologicus je byť svedkom (a objektívnym kritikom) vývoja ľudskej spoločnosti a predávať štafetu ďalším generáciám. Živíme sa príbehmi, neúnavne lovíme pravdu a z drobných indícií v hmotnej kultúre skladáme obrázok o tom, ako to vlastne celé bolo. 

...

Takže viete čo? Kľudne sa s nami bavte, o čom chcete. Pýtajte sa, veľa a často, na čokoľvek vám napadne, neexistuje hlúpa otázka! Vaše otázky sú totiž tým, čo nás archeológov motivuje hľadať ďalej, to, čo dáva našej práci skutočný zmysel. Preto vám vždy radi odpovieme. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?