Panebože, som postihnutá! (...archeológiou)

Autor: Lenka Tkáčová | 12.11.2017 o 19:28 | (upravené 26.11.2017 o 15:03) Karma článku: 4,76 | Prečítané:  727x

Kariéru archeológa som vymenila za denný chlebík reklamnej agentúry už viac než pred rokom a... a zistila som, že som pravdepodobne trvalo postihnutá.

Som presvedčená, že študenti archeológie by mali k diplomu dostávať kartičky ZŤP. A nielen preto, že väčšinou nemajú peniaze na luxus menom mestská hromadná doprava (tie historické mince, čo sem-tam vykopeme, si podľa všetkého nemôžeme nechávať, no verili by ste tomu?).

Archeológia nás (absolventov, študentov i vedátorov) totiž prenasleduje v najnevhodnejších situáciách! Je to ako mať ustavične v pätách Heinricha Schliemanna v nočnej košeli (obdivujete ho za to, že našiel Tróju a tak, ale jeho chlpaté kolená vás proste pred kolegami strápňujú).

Neveríte? Mám pre vás pár príkladov zo skutočného života. 

Postihnutie prvé: Preferujem vrstevnaté jedlo

Predstavte si lasagne, ktoré precízne vypreparujete plát po pláte, stratum po strate, od doby železnej cez bronz (každú epochu delí paradajkový hiátus) až po dobu kamennú, ktorú si necháte nakoniec a dúfate, že sa v nej zachová dostatok fragmentov mäska pre ďalší výskum.

„Vy to tak snáď nemáte?“ pýtam sa na konci obeda kolegov, ktorí s vypleštenými očami zízajú na stratigrafický masaker na mojom tanieri. Kuba si nenápadne odsunul stoličku z dosahu mojej bešamelovej sondy. Bára odmietla datovať corn flake, o ktorom sa domnievam, že pochádza z druhej polovice minulej večere.

  • Normálny človek: Naje sa a ide pracovať.
  • Archeológ: Podvedome hľadá klinopisné znaky v písmenkovej polievke a je najšťastnejší, keď niekto do práce prinesie tiramisu.

Postihnutie druhé: Chodím neskoro (pár minút hore-dole, ide hlavne o storočia!)

Ranná rutina priemerného archeológa sa veľmi nelíši od tej vašej. Vstane, vyčistí si zuby, nasadí šošovky, vypreparuje raňajky (tu máme prvý nepatrný rozdiel, viď bod prvý) a šinie si to veselo na autobus.

Pozor ale – na rozdiel od normálneho jedinca sa náš homo archeologikus pred odchodom z domu zabudol pozrieť na hodinky a určite nemá nainštalovanú aplikáciu, kde sleduje meškanie autobusov (jediným telefónom všeobecne uznávaným archeologickou obcou je totiž Nokia 3310, pretože panuje vedecký konsenzus, že sa jedná o nadčasový artefakt výdržou zrovnateľný so štiepaným pazúrikom).

  • Normálny človek: Príde do práce včas.
  • Archeológ: Minúty? Čo to je? Budúcich archeológov bude zaujímať storočie a milénium. Dejiny sú na mojej strane! 

Postihnutie tretie: Dokážem hodinu premýšľať o obyčajnom hrnčeku (a potom o tom hovorím pred publikom)

Táto situácia sa mi stala pri jednom z nájazdov do IKEA. Vzala som do ruky ten obyčajný lacný hrnček, ktorý máme doma takmer všetci. Hlavne študenti, ale vídam ho i v reštauráciách, kaviarniach, skrátka všade, kde sa šetrí.

Mám takú teóriu, že nás budúci archeológovia jedného dňa zaškatuľkujú ako kultúru s hrnčekmi Färgrik. Doba plastová, samozrejme. Pretože to nás z pohľadu hmotnej kultúry všetkých spája. To a rohlíky z Tesca, ale tie sú organické, takže sa rozložia. 

Pointou je, že som tento príbeh rozpovedala pred publikom na svojom vystúpení pre Science Slam. Všetci sa smiali. Nik nechápal moju bolesť.

  • Normálny človek: Si hrnčeky nijak zvlášť nevšíma, pokiaľ nemajú dieru na dne, cez ktorú im vyteká latéčko.
  • Archeológ: Koľko hrnčekov máš, toľkokrát si archeologickou kultúrou.

Postihnutie štvrté: Niekedy si prídem príliš čistá a idem rýchlo presadiť lopatkovec

Nemyslite si, že nie som čistotná. Ale keď strávite niekoľko sezón až po uši zasypaní tureckým pieskom, alebo v Rusku kopete hrob skýtskeho bojovníka v blate po daždi... no, povedzme, že vám to značne rozšíri mantinely pojmu „čistota“.

Deficit archeologickej špiny (rozumej čistá špina, v ktorej sa všetky ohavnosti dávno rozložili, aspoň dúfam) si vynahrádzam radikálnym záhradníčením.

Nie nadarmo má to slovo v sebe „ničenie“. Lopatkovec z obývačky som presadila toľkokrát, že na mňa začal ublížene zazerať (prisahám, príďte sa presvedčiť na vlastné oči) a kaktusy sa schúlia do kvetináčov vždy, keď idem okolo.

  • Normálny človek: Je spokojný, keď je čistý.
  • Archeológ: Keď nemá topánky plné piesku, podvedome cíti vnútorný nepokoj 

Záver: Archeológia je životný štýl, nie povolanie. Ostáva vám v krvi od chvíle, keď nájdete prvý artefakt. Je to postihnutie (a láska) na celý život. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?